Kde bolo, tam bolo… alebo, ako to všetko začalo…
Fotovoltaický jav, pôvodne laboratórna kuriozita, sa v priebehu desaťročí stal základom dynamicky sa rozvíjajúcej oblasti polovodičovej techniky, fotovoltiky. Fotovoltika je oblasť, ktorá sa zaoberá priamou premenou energie svetelného, resp. slnečného žiarenia na elektrickú energiu. Rozvoj polovodičovej techniky v päťdesiatych rokoch minulého storočia vytvoril predpoklady pre výrobu fotovoltického článku s priaznivou hodnotou účinnosti.
Zdroj: https://www.shutterstock.com
Všetko sa začalo v roku 1839 náhodným objavom, vtedy iba 19-ročného francúzskeho fyzika Alexandre Edmonda Becquerela (otec Henriho Antoine Becquerela, držiteľa Nobelovej ceny), ktorý pracoval v otcovom laboratóriu vo Francúzsku. Do nádoby rozdelenej tenkou membránou vložil dve platinové elektródy a obidve časti nádoby naplnil elektrolytom. Elektródy pripojil k citlivému galvanometru a nádobu zakryl tak, aby do nej neprenikalo svetlo. Ručička galvanometra nevykazovala žiadnu výchylku. Akonáhle však odkryl veko nádoby a osvetlil elektródy, objavilo sa medzi elektródami napätie a túto zmenu zaznamenal galvanometer. Zostava elektród a elektrolytu sa pri osvetlení stala zdrojom napätia. V látke vzniklo elektrické napätie v dôsledku jej ožiarenia, resp. osvetlenia.
Dnes poznáme tento jav pod názvom fotovoltický efekt, ako jednu z foriem vnútorného fotoelektrického javu. V roku 1904 Albert Einstein fyzikálne popísal fotoelektrický jav a v roku 1921 mu bola za „práce pre rozvoj teoretickej fyziky, najmä objav zákona fotoelektrického efektu“ udelená Nobelova cena. Už v roku 1916 další držiteľ tejto prestížnej ceny Robert Millikan experimentálne potvrdil platnosť princípu fotoelektrického javu.
Prvé testovania boli vykonané na seléniu Heinrichom Hertzom v roku 1870. Prvý skutočný fotovoltický článok (v tuhej fáze, bez elektrolytu) s použitím selénu vytvorili William Grylls Adams a jeho študent Richard Evans Day v roku 1877. Oproti sebe, na opačných koncoch malého valčeka so selénom, umiestnili vyhrievané platinové kontakty. Cieľom tohto experimentu bolo pozorovať „či by bolo možné vyvolať tok prúdu v seléne iba pôsobením svetla“. Výsledok pokusu bol pozitívny.
Najčítanejšie
Priemerná cena fotovoltických panelov v mesiaci august 2026
Čo si predstaviť pod pojmom technická due diligence fotovoltickej elektrárne?
Začiatky fotovoltiky na Slovensku a veľký “fotovoltický boom”
Pomaly sa blíži termín na ukončenie prolongácie fotovoltických elektrární
Aký typ inštalácie realizovať – fotovoltické zariadenie, či fotovoltickú elektráreň?
CHCETE BYŤ PRAVIDELNE INFORMOVANÝ?
Čerstvé správy, novinky, rady a tipy do vášho e-mailu.
Ďalší významný krok učinil v roku 1883 Charles Fritts. Medzi platne vyrobené z dvoch rozdielnych kovov vložil tenkú selénovú vrstvu. Jeho prvé články mali plochu 30 cm2, účinnosť okolo 1 % a bolo možné ich vyrábať hromadne. Fritts, vôbec ako prvý, odhadol, aký veľký využiteľný potenciál má toto zariadenie. Ku komerčnej výrobe a praktickému využitiu ale nedošlo – účinnosť bola predsa len ešte veľmi nízka.
Lars Olai Grondahl použil pre fotovoltické články oxid medný vytvorený v tenkej vrstve na medenom plechu. Prúd sa odvádzal špirálou z oloveného drôtu alebo neskôr kovovou mriežkou vytvorenou naparením. Celé usporiadanie sa už podobalo dnešným fotovoltickým článkom. Výhodou tejto technológie bola cena a dostupnosť materiálu, účinnosť však bola stále príliš nízka.
V počiatkoch bol rozvoj brzdený taktiež tým, že nebolo jasné, aký je mechanizmus vzniku elektrického prúdu vo fotovoltických článkoch a aké sú možnosti a obmedzenia pri premene energie slnečného žiarenia na elektrickú energiu. Významným krokom na ceste k moderným fotovoltickým článkom bola príprava monokryštálu kremíka, ktorú vyvinul Jan Czochralski (Czochralského metóda). Kremíkový fotovoltický článok patentoval Russell S. Ohl v roku 1946 v USA.
Fotovoltické články z kremíka dopovaného iným prvkom, teda články s p-n prechodom, vyrobili na základe Czochralského metódy Gerald Pearson, Daryl Chapin a Calvin Fuller v Bellových laboratóriách v roku 1954. Dosahovali účinnosť okolo 6 %, čo bolo viac ako desaťnásobok oproti selénovému článku. Táto hodnota účinnosti bola už dostatočne veľká pre praktické využitie, cena však bola príliš vysoká, čo súviselo s nutnosťou používať veľmi čistý kremík. 25. apríla 1954 prezentovali Bellove laboratóriá pre širokú verejnosť svoje výsledky v oblasti fotovoltiky, čím si vyslúžili úctu a uznanie Washingtonskej národnej akadémie. Svoje výsledky aktívne publikovali. The New York Times uviedli dosiahnuté úspechy na titulnej strane a tiež pripomenuli, že sa začína nová éra, ktorá vedie k “uskutočneniu sna ľudstva použiť energiu Slnka pre služby civilizácie”.
Významným impulzom pre rozvoj tohto odvetvia bolo preto využitie fotovoltických článkov ako zdroja energie na umelých družiciach po roku 1958. 17. marca 1958 bol vypustený do vesmíru americký satelit Vanguard 1, ktorému šesť malých kremíkových panelov (108 solárnych článkov) dodávalo energiu pre tranzistorový oscilátor. V rámci vesmírnych pretekov USA – ZSSR už o dva mesiace neskôr, 15. mája 1958 boli využité fotovoltické články aj na sovietskom satelite Sputnik 3. Cena nezohrávala úlohu, pretože fotovoltické články boli v podstate jedinou praktickou cestou, ako zaistiť napájanie napr. telekomunikačných družíc. Na Zemi sa uplatnili solárne fotovolické články až v sedemdesiatych rokoch, kedy klesla ich cena. Rovnako však bolo ich použitie obmedzené na napájanie navigačných svetiel alebo rôznych zabezpečovacích zariadení v miestach bez elektrickej siete.
Väčšie pozemské využitie fotovoltických článkov nastalo až po celosvetovej ropnej kríze v roku 1973, kedy sa hľadali cesty, ako sa zbaviť závislosti na rope a vlády poskytovali veľa finančných prostriedkov do výskumu nových technológií pre výrobu energie. Ich vývoj je pevne zviazaný s rozvojom polovodičov, teoreticky založený na výsledkoch kvantovej mechaniky a technologicky na zvládnutí prípravy veľmi čistého kremíka a jeho dopovania. Svoju úlohu nepochybne zohralo aj masívne rozšírenie kremíkových polovodičových súčiastok a tiež lacnejšia masová výroba čistého kremíka.
Až do roku 1981 bola používaná výlučne monokryštalická forma kremíka a účinnosť 17 % bola považovaná za neprekonateľnú. Celkový pokrok však brzdil aj fakt, že vedci sa sústredili skôr na znižovanie cien ako na zvyšovanie účinnosti. V osemdesiatych rokoch sa stav výrazne zmenil, čoho výsledkom bola účinnosť 35,2 % dosiahnutá v roku 1992 Pekingskou akadémiou vied.
Prvý solárny článok na báze amorfného kremíka bol vyrobený v roku 1976 Davidom E. Carlsonom a Christopherom R. Wronskim, pričom dosahoval účinnosť 2,4 %. Tandemový solárny článok uviedla na trh v roku 1994 ako prvá Neuchâtelská univerzita. Vrchný článok bol vytvorený na báze amorfného kremíka a spodný na hydrogenovanom mikrokryštalickom kremíku.

